...Vita incerta mors certissima...

Lykantropia alebo tiež Vlkolactvo

15. února 2010 v 15:15 | Lady |  Lykantropia

Vlkolak je v ľudových poverách a mytológii človek, ktorý sa dočasne za určitých okolností (najmä v noci) mení na vlka, správa sa ako vlk a vykonáva rôzne zlé skutky.


Vzhľad v nepremenenej forme
Nepremenený vlkolak vyzerá na prvý pohľad ako človek. Avšak aj tu je niekoľko rozdielov, ktoré vlkolaka a človeka spoľahlivo rozlišujú.
Vlkolak v akomkoľvek veku je väčšinou vyšší ako jeho rovesníci, v dospelosti dosahuje v priemere okolo 175-190 cm.
Vlasy sú u čistokrvných vlkolakov vždy tmavé, čierne. Ak sa vlkolakom stal po uhryznutí iným vlkolakom, vlasy sa zvyčajne po čase zmenia len o pár odtieňov, alebo ostanú pôvodnej farby.
Postava je štíhla ale pevná, mierne zhrbená, ruky sú silné s dlhšími prstami, prispôsobené na boj, nohy sú prispôsobené na dlhý a rýchly beh.
Uši bývajú mierne zašpicatené a pokryté jemnučkou srsťou.
Tesáky si aj v ľudskej podobe zachovávajú svoj tvar, sú však menšie a nie také ostré ako po premene.
Oči sú trochu zošikmené, oválne, dúhovka je zvyčajne svetlosivej, svetlomodrej alebo jantárovej farby a pokrýva takmer celé oko.


Vzhľad v premenenej forme
Vlkolak sa premieňa zvyčajne za splnu mesiaca na tvora podobného vlkovi. Aj tu však existuje niekoľko rozdielov. Opäť je tu tá výška - vlkolak dosahuje v kohútiku väčšiu výšku ako obyčajný vlk. Postava je štíhla, koža lemuje silné svaly. Srsť je redšia a drsná. Farba srsti je daná geneticky po matke, ak bola aj matka vlkolakom alebo je podmienená farbou vlasov. Chvost je hustý a štetkovitý ale kratší ako u vlka. Uši sú mierne zašpicatené položené nižšie na hlave, pysk je kratší s málo výrazným stopom. Oči sú rovnaké ako pri ľudskej podobe. Tesáky sú dlhé, mierne zahnuté a v priemere dosahujú dĺžku 8 cm. Ak vlkolak dosiahne určitý vek, vytvorí sa mi za normálnymi tesákmi ďalší tesák, ktorý je o niečo menší ale rovnako ostrý.

V určitých okolnostiach môže nadobudnúť vlkolak aj inú podobu, ktorá je podobná ako vlčia, avšak vlkolak je väčší a pohybuje sa zvyčajne na zadných labách.

Definícia okultizmom

Je za neho považovaný človek, ktorý sa sám, úmyselne, pomocou magického rituálu alebo vplyvom mesačných či démonických síl, v určitom časovom období mení na vlka. Človek si po premene väčšinou nič nepamätá, cíti sa unavený a na niekoľko hodín upadá do hlbokého spánku.

V rôznych ľudových poverách a legendách ide o vlčieho démona spútaného s telom človeka. Upíri na seba údajne často berú podobu vlka. Naproti tomu sú vlkodlaci údajne samostatnou prastarou rasou a obývajú Zem už od nepamäti.

Cudzie slovo pre "vlkolactvo" je lykantropia (lycos - vlk, anthropos - človek), čo je z dnešného lekárskeho pohľadu chorobná predstava duševne chorých, že sú premenení na divé zvieratá, najmä vlkov. Z dnešného "alternatívneho" pohľadu je to zvláštny stav mysle a vedomia, kde si človek predstavuje, že je vlk, alebo sa na neho mení.

Dejiny

Pôvodom tejto dnešnej povery je severogermánska predstava, že duša opúšťa telo spiaceho človeka a preberá podobu vlka alebo medveďa.

Predstava, že sa ľudia môžu meniť na zvieratá (najmä vlky), je podobne ako myšlienka o existencii upírov,archtypálna a preto medzi obyvateľstvom stále silno pôsobí. Už v jaskynných maľbách v Lascaux sa lovci zobrazujú prestrojení za zvieratá a samozrejme takéto prestrojenie existuje u šamanov po celom svete dodnes.

Už u prvých známych národov v Škandinávii, v Pobaltí, u Keltov a pod. sa vlk, ktorý je schopný vidieť a loviť v noci, považuje za zviera svetla a sily. Aj grécky Zeus mal v sebe aspekt vlka a aj predstava o tom, že ľudia a bohovia menia podobu, bola v antike veľmi bežná. V 5. storočí sa grécky historik Herodotos zmieňuje o tom, ako sa Gréci a Skýti usadili na pobreží Čierneho mora a považovali tam žijúcich domorodcov Neuriánov za čarodejníkov, ktorí na sebe vedia brať vlčiu podobu kedykoľvek chcú. Predpokladalo sa, že ide o kanibalov.

Najstaršie doklady o vlkolakoch v germánskej oblasti nájdeme v Völsunga saga, u Bonifácia a v stredoveku u biskupa Burcharda z Wormsu (965-1025).

V 15. a 16. storočí bola viera na zvieracie premeny taká veľká, že každý, kto bol podozrivý, že je vlkolak bol zlikvidovaný (upálený alebo obesený) podobne ako čarodejnice. Len vo Francúzsku sa medzi rokmi 1520 a 1630 vyskytlo vyše 30 000 prípadov vlkolactva, čo sa vysvetľuje jednak kanibalizmom vyhladovaných roľníkov a jednak halucináciou postihnutých, že sú vlkolaci.

Ešte v 18. storočí sa verilo, že premenu na vlka môže spôsobiť priloženie vlčej kožušiny alebo opasku z vlčej kože.

V 20. stor. sa motív vlkolaka sa stal jedným z klasických tém hororových filmov.

Viera, že sa človek niekedy môže premeniť na dravcov existuje aj v Ázii (tigre) a v Afrike (lev, leopard, hyena).

Príčina

Z dnešného pohľadu ide o legendy, duševné choroby, halucinácie, prípadne prípady kanibalizmu. Existuje napríklad teória, že v stredoveku išlo o halucinácie spôsobené chlebom upečeným z obilia napadnutého námeľom, čiže ražnou hubkou, ktorá produkuje LDS. V minulosti, ešte aj v 20. storočí, spôsoboval takýto chlieb masovú hystériu, paranoiu a halucinácie celých dedín a regiónov.


zdroj
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama