...Vita incerta mors certissima...

Upíri v dejinách Európy(historka o Draculovi a Alžbete Báthory)

15. února 2010 v 15:45 | Lady |  Vampires
Tento článok som nepísala ja a ospravedlňujem sa, že neuvediem zdroj ale zabudla som tú stránku... A aj keď články kopírujem tak si ich samozrejme prečítam pretože mňa upíri naozaj fascinujú a chcem o nich vedieť čo najviac...

Každý rok navštevujú stovky ľudí cintorín vo Whitby v anglickom Yorkshire, aby tu pátrali po neexistujúcom hrobe románového upíra Draculu z knihy spisovateľa Brama Stokera. Je však vcelku dobre možné, že hľadajú na tom nesprávnom mieste, keďže v roku 1978 našli robotníci pracujúci pri výkopových prácach pri dome na Peckham Hill Street v Londýne zvláštnu náhrobnú dosku, ktorá niesla nápis "Gróf Dracula, 17.12. 1847". Niekoľko dní po oznámení senzačnej správy v miestnych novinách sa síce niekdajší nájomník David Perrin priznal, že tabuľu tam zo žartu zakopal pred 13 rokmi, avšak lovci tajomstiev z "Fortean Times" zaznamenali okolo oného domu ďalšie kuriózne veci.

VAMPÍRI, KNIEŽATÁ TEMNOTY

Aj táto historka ukazuje do akej miery našu predstavu o upíroch ovplyvnila kniha Brama Stokera "Dracula", publikovaná v roku 1897. Odvtedy si čierneho grófa z Transylvánie predstavujeme očami Jonathana Harkera zvyčajne takto: "Tvár mal veľmi pretiahnutú, tenký nos sa vyznačoval vysokým mostíkom a zvláštne klenutými nozdrami, čelo mal vysoké a vlasy s výnimkou spánkov husté. Podobne husté mal aj obočie, ktoré mu nad nosom takmer zrástalo. Ústa, pokiaľ ich bolo vidno pod ťažkými fúzmi mal nehybné, kruté a beleli sa v nich obzvlášť ostré zuby, ba zuby mu vytŕčali aj ponad pery, ktoré mal na svoj vek prekvapujúco červené. Uši mal bledé, hore zahrotené, bradu širokú a mocnú, líca pevné, aj keď chudé. Najviac pôsobila jeho nezvyčajná bledosť ... jeho ruky sa zdali biele a jemné, ale keď som sa ne pozrel zblízka, všimol som si, že sú drsné, široké a s malými prstami. Čo je čudné, uprostred dlane mu vyrastali chĺpky. Nechty mal dlhé a ostré"

Podľa štúdie doktora Mora, ktorý zhrnul vo svojej knihe dokonca všeobecnú teóriu vampirizmu a takto nadviazal na lekársky spis dr. Montague Summera "The Vampire in Europe" majú hroby upírov vždy otvory, podobné myším dieram alebo akoby ich prerazila ceruza, alebo prsty. Citujme presne podľa Mora v preklade dr. Ludvíka Součka:

"Týmito otvormi uniká z hrobu dematerializovaný upír v podobe akejsi ektoplazmy, čo sa mimo hrobu opäť materializuje do ľudskej respektíve strašidelnej podoby. Vďaka tejto schopnosti nie sú pre upírov prekážkou ani zatvorené dvere, či priklincované vrchnáky rakiev. Zjavenie upírieho dvojníka signalizuje zvyčajne hmla v bezprostrednej blízkosti hrobu a výskyt netopierov, či vlkov, alebo aspoň vlčích hlasov."

Materializáciu upírov veľmi výstižne popísal opäť Stoker, ktorý sa zrejme o tieto vážne mienené štúdie opieral. Jonathan Harker pozoruje v jednej zo siení na Draculovom hrade vírenie akéhosi poprašku v mesačnom svetle. poprašok mu pripomínal drobné prachové zrniečka, ktoré ustavične krúžili a vytvárali celé strapce akýchsi obláčikov. V tónoch zavýjania psov /spomeňme si na Mora/ nadobúdali partikuly nové a nové tvary, ktoré sa menili na nezreteľné prízraky, zhmotňujúce sa do podoby ženských vampírov.

Upíri sú údajne schopní aj iných neobyčajných činov: napríklad Dracula sa dokáže škriabať dolu hlavou po zámockom múre. Pre vampírov nie je problém meniť sa na zvieratá v závislosti od toho, odkiaľ pochádzajú: v Európe na vlkov a líšky, na Blízkom Východe na hyeny, v trópoch na tigre a leopardy. Zvláštnosťou upírov je aj to, že ich nevidno v zrkadle /to, ako vieme, zobrazuje iba skutočnosť/ a nevrhajú tieň.

INŠPIRÁCIA BRAMA STOKERA

K napísaniu svojho hrôzostrašného románu sa Abraham Stoker pripravil naozaj veľmi dobre. Autor sa vo svojej knihe inšpiroval historickým príbehom o rumunskom kniežati Vladovi IV. Draculovi /1431-1476/, známom ako Vlad Tepes, Narážač. Dracula, ktorý dlhší čas balansoval na ostrí meča medzi uhorským kráľom Matejom Korvínom a tureckým sultánom Mehmedom v snahe uchovať si nezávislosť suverénneho vládcu, bol totiž mimoriadne ukrutný. Novšie historické výskumy dokazujú, že Dracula s obľubou stoloval uprostred lesa kolov, na ktorých boli napichnuté telá jeho obetí. Existujú dokonca dobové drevoryty, na ktorých sú tieto desivé scény znázornené.

Podľa prameňov konzumoval krv svojich nepriateľov. Nechal si ju naliať do misy, potom vzal chlieb, namáčal si ho a jedol. Podľa toho sa dá naozaj povedať, že bol žijúcim upírom.

Abraham Stoker vo svojom románe prostredníctvom profesora Van Helsinga hovorí, že Dracula bol obdarený takou silou vôle, že bol schopný
- pri spojení s podivnými skrytými silami pôsobiacimi v jeho domovine - návratu z ríše mŕtvych v podobe upíra. "Táto sila vôle", pokračuje Stoker, "bola nepochybne príznačným povahovým rysom skutočného grófa Draculu. Čo sa však týka oného návratu z ríše mŕtvych, zohráva tu úlohu tajomstvo, ktoré obklopuje pohreb a smrť Vlada Draculu."
História uvádza, že štyridsaťpäťročný Dracula padol v novembri 1476 niekde pri Bukurešti v jednej zo šarvátok s tureckými oddielmi. Tvrdí sa, že zomrel na cválajúcom koni prebodnutý kopijou, alebo sťatý zozadu mečom, načo boli jeho telesné pozostatky pochované pod oltárom v kaplnke ostrovného kláštora Snagov. Po neúspešných pokusoch o odhalenie hrobky pri oltári boli v rokoch 1931-32 prevedené rozsiahle vykopávky na celom ostrove. Takto bol v blízkosti prahu kaplnky objavený neoznačený hrob s neúplnou kostrou bezhlavého tela, útržky červenej hodvábne látky a šparky s Draculovým znakom. Všetky artefakty boli dopravené do bukurešťstkého Historického múzea, odkiaľ však zase po čase záhadne zmizli...

GRÓFKA DRACULA

Alžbeta Báthoryová /1560-1614/, známa ako "Krvavá grófka", či "Grófka Dracula" predstavuje ďalší historický prototyp sadistickej postavy, ktorý ďalej ovplyvňoval formovanie tradičnej predstavy o vampirizme. Transylvánska šľachtičná, ktorá sa vydala v roku 1575 za grófa Františka Nádašdyho, páchala svoje zločiny prevažne na území dnešného Slovenska po celé štvrťstoročie od roku 1585 do roku 1610. Nechala zavraždiť niekoľko stoviek mladých žien a dievčat, v krvi ktorých sa kúpala, aby ju staroba nepripravila o sviežu pleť a krásu tela. Väčšinou išlo o poddané, ale medzi jej obeťami bolo aj mnoho vznešených dievčat zo šľachtických rodín, ktoré jej zverili do výchovy. Báthoryovej prítomnosť na panstvách Čachtice, Beckov, Vranov, Šarvár, Léka, Ečed, Fuzér a inde znamenala prakticky nebezpečenstvo smrti pre mladé ženy, ktorých sa zmocňovali jej služobníci a odvliekali ich do temných kobiek hradov a kaštieľov, kde čakali na deň svojho veľkého utrpenia a smrti.

Postupne sa nenávisť rodinných príslušníkov poznávajúcich pravdu neustále stupňovala - túto skutočnosť napokon vystihuje aj fakt, že pomáhači grófky-upíra sa neodvážili za bieleho dňa vyjsť bez silného ozbrojeného sprievodu za múry kaštieľa alebo hradu.

Zhruba v tom istom čase jej zločiny hlásili vo Viedni Imrich Megyeri, vychovávateľ jej syna Pavla a potom aj čachtický kazateľ msg. Ján Ponický. Ďalšie dokumenty predložili priamo dvornej kancelárii vo Viedni pravdepodobne aj samotní Čachtičania

Začiatkom roku 1610 začal preto palatín Juraj Thurzo z poverenia panovníka Mateja II. riešiť tento mimoriadne závažný prípad.

Od marca do júla 1610 bolo vypočutých 42 svedkov a už tieto prvé výpovede vrhli svetlo poznania na temnú históriu zločinov, ktoré grófka spáchala. Vo výpovediach bolo zaznamenané, že Báthoryová mučila svoje obete vlastnými rukami takým ukrutným spôsobom, že takmer všetky zomreli. Jej hradní služobníci sa tomu ľahostajne prizerali, no našli sa aj takí, ktorí jej v tom pomáhali.

Zrejme najotrasnejšia je skutočnosť, že Báthoryovú zadržali až 29. septembra 1610, teda ešte po začatí vyšetrovania mala na základe prezumpcie neviny možnosť naďalej pokračovať vo vraždení. Hoci ju sám Thurzo so svojím sprievodom prekvapil pri mučení istého dievčaťa, na jeho rozhodnutí to nič nezmenilo.

2. až 7. januára 1611 zasadal v Bytči súd, ktorý vyniesol rozsudok nad pomocníkmi "grófky Draculu". Dorotu Szentesovú a Helenu Jó, dojku Báthoryovej detí, upálili a smrti sa tiež nevyhol ani zlopovestný Ján Ujváry alias Ficko, ktorý pomáhal sadizmom šialenej grófke azda najviac.

Poprava odsúdených sa konala oného 7. januára, ale hlavná vinníčka procesu vzhľadom na svoju "urodzenosť" vyviazla z toho zatiaľ len domácim väzením.

Matej II. po týchto udalostiach vyjadril svoj zásadný nesúhlas s rozhodnutím tribunálu a preto posiela Thurzovi list, aby započal nový súdny proces proti Báthoryovej a žiada pre ňu nekompromisne hrdelný trest.

V priebehu roku 1611 bolo teda vypočutých 224 svedkov väčšinou z Považia a ďalších 12 zo zadunajských panstiev. Súd obdržal ďalšie svedectvá o neslýchaných zločinoch, o čom vydal dokument dňa 26. júla 1611. Napriek týmto skutočnostiam Thurzo v ničom neponáhľal s radikálnym rozhodnutím a tak Báthoryová ostala v internácii na čachtickom hrade, kde 21. augusta 1614 zomrela, čím definitívne unikla na tomto svete trestu za svoje hrozné zločiny.

Po stáročiach, keď sa už s odstupom času odhodláme nahliadnúť na tieto desivé udalosti, nemôžem sa ubrániť pocitu, že pre grófku s mŕtvolne bledou pokožkou vampíra, v dlhých splývajúcich šatách a s decentnou čipkovanou vreckovkou medzi končekmi pestovaných prstov, tak ako ju predstavuje dobová maľba, neexistuje ani dostatočne veľký trest.

Ak sa teda rozhodnete navštíviť zrúcaniny hradu alebo kaštieľa v Čachticiach, z ktorého sa dnes zachoval iba nebadateľný múrik v záhrade medzi stromami, možno to budete počuť aj vy: tichý, zvláštny zvuk, ktorý si dlho ani neuvedomujete. Ale za chvíľu si mimovoľne chcete zakryť uši a nemôžete sa toho zbaviť. Či už chcete alebo nechcete, počujete odkiaľsi zo stratena bezhlasé, avšak dobre počuteľné výkriky úzkosti a plač nešťastných obetí...
SYMFÓNIA HROZY

Mnohí bádatelia sú dnes presvedčení, že vyriešili záhadu, ktorá sa skrýva medzi riadkami Stokerovho románu. Dnes už veľmi dobre vieme do akej miery bola románová postava Draculu inšpirovaná osudom a činmi reálne žijúcej osoby. Napriek tomu, keď počujeme slovo upír, nemal by to byť Vlad Tepes, ktorého si pod týmto menom predstavujeme. Upír je totiž tradičnou folklórnou postavou ktorá si našla cestu do sveta filmovej a literárnej hrôzy.

Dracula sa stal nesmrteľným hlavne vďaka filmom . Týka sa to predovšetkým klasického snímku nemeckého režiséra Friedricha Wilhelma Murnau /1885-1931/ a scenáristu Henrika Galeena "Nosferatu - symfónia hrôzy", s nezabudnuteľným Maxom Schreckom v hlavnej úlohe. Názov a dej filmu je však sčasti poznačený ťažkosťami so získaním autorských práv - "nosferatu" je vo východných krajinách ekvivalentným výrazom pre upíra:

Sprostredkovateľ nehnuteľností v Brémach vyšle jedného zo svojich podriadených, ktorý je krátko ženatý na panstvo grófa Nosferatu do karpatských pralesov. Cesta mladého muža v hmle a s plašiacimi sa koňmi záprahu, vlkmi a tajomnými vtákmi je iba nevinnou prelúdiou k stračným udalostiam na grófovom hrade. Majiteľa zámku objaví po dlhom blúdení temnými chodbami, ako leží v rakve so zeminou a vyzerá ako mŕtvola. V noci prichádza k spiacemu úradníkovi a vysáva mu krv. V tej istej chvíli sa v Brémach prebudí úradníkova žena Nina a upír sa musí od svojej obete vzdialiť. Prichádza obdobie morového roku, ktorého hrôzu umocňuje postava Nosferatu zakrádajúceho sa svetom. Všade, kde sa objaví, vybiehajú húfy potkanov a ľudia padajú na zem mŕtvi. Nosferatu sa dostáva do Brém, kde sa dostáva do Brém, kde sa stretáva s Grétou. Tá namiesto toho, aby pred ním v hrôze utiekla, pozve strašného hosťa s otvorenou náručou do spálne. A tak dochádza k zázraku: slnko prerazí mraky a upír sa rozplynie na hmlu.

V symbolickej rovine "Nosferatu" poukázal na veľmi tenkú hranicu, ktorá oddeľuje "náš" svet od desivého impéria temných snov a predtúch. Krajina, zrúcaniny zámku, ľudia, to všetko naberá v okamihu hrôzostrašné podoby. Karpatské lesy sú ako bludisko strašidelných bledých stromov, ktorých poskrúcané haluzie sa týči oproti temnej oblohe, úradníkov koč sa postupne mení na pohrebný voz prízrakov. Chvejúce sa slnečné lúče predchádzajú príchod vampíra, Nosferatu sa pohybuje v spomalených záberoch a narastá do obrovských rozmerov, ako inkarnácia zlovestného osudu.

Podľa názoru niektorých kritikov ide o vôbec najlepší film, aký kedy o upíroch vznikol. To bol však len začiatok Draculovej slávy a nesmrteľnosti tejto postavy, ktorú nezískal krvou svojich obetí, ale vďaka celuloidovému pásu. V tomto filme vyzerá Dracula tak, ako by mal upír podľa súčasného podania vyzerať.


ZLOČINY ZA TEMNÉHO MESIACA


Aby sme pochopili podstatu fenoménov, stojacich pri zrode viery v upírov musíme si uvedomiť, aký názor panoval v stredoveku na smrť.

"Ľudia sa v tej dobe domnievali, že každá smrť prináša aj ďalšiu", píše americký folklorista dr. Paul Barber. "Inak povedané, ak krátko nato umrelo niekoľko ďalších ľudí, všetci si mysleli, že ten prvý zomrelý privolal smrť na ostatných. Obyčajne otvorili hrob a na jeho tele hľadali znaky vampírov . Zistili napríklad, že nedávno pochovaná mŕtvola má na perách krv. Samozrejme, že si z toho urobili záver. Ak mala mŕtvola na perách krv a bola väčšia ako pred pochovaním, mysleli si, že mŕtvy určite chodil piť krv živých ľudí. "

Moderné súdne lekárstvo má pre tento fenomén oveľa racionálnejšie vysvetlenie. Mŕtve telo sa rozkladá. Pritom vznikajú plyny a tie vytvárajú v mŕtvom tele zvýšený tlak. Krv pod týmto tlakom vychádza z úst a ostáva na perách. Bez medicínskych znalostí si však tieto javy ľudia v minulosti nedokázali uspokojivo vysvetliť a podľa rôznych údajov prežíva viera v chodiace mŕtvoly v niektorých krajinách Európy dodnes.

Pokiaľ sa viacerí bádatelia snažili rozlúštiť záhadu upírov v poverách, rozprávkach a histórii, našli sa iní odborníci, ktorí sa sústredili na kriminálnu a psychopatologickú stránku problému a dopracovali sa k zaujímavým a desivým výsledkom zároveň

"Dnešné výskumy s upírmi dokazujú, že niektorí ľudia túžia konzumovať ľudskú krv", hovorí americký psychopatológ Dr. Leonard George. "Takže ak hovoríme o upíroch v modernom kontexte, nemáme na mysli lietajúceho človeka-netopiera a podobne, ale skôr ľudí, u ktorých vznikne nutkanie piť ľudskú krv. Pre túto chorobu je typický tzv. Renfieldov syndróm. Prvé príznaky sa zväčša objavia už v detstve. Pri nejakej malej nehode dieťa, poväčšinou chlapec, môže zistiť, ze krv má príjemnú a zvláštnu chuť. Zapáči sa mu to a to ho môže priviesť k dalšiemu stupňu, ktorý sa nazýva autovampirizmus a prejavuje sa pôžitkom z konzumácie vlastnej krvi. Toto môže viesť až ku zoofágii, ktorá je tretím štádiom choroby. Zoofágia je obľuba konzumácie zvieracej, ale nie ľudskej krvi. Vampirizmus sa v tomto štádiu môže prejavovať aj chytaním domácich zvierat.

Najrozvinutejnejšou formou Renfieldovho syndrómu je však skutočný vampirizmus. Osoby v tomto štádiu túžia konzumovať krv iných ľudí. Niektoré z nich sa vkrádajú do nemocníc, či krvných bánk a pokúšajú sa ukradnúť krv zo zásob. Toto štádium Renfioeldovho syndrómu môže vyústiť až ku prípadom sériových vrážd kedy sa paáchatelia násilne zmocňujú krvi iných ľudí."

Pravdepdobne najznámejší prípad modernej histórie, kde sa v profile sériového vraha potvrdila diagnóza Renfieldovho syndrómu bola Haighova aféra. Koncom štyridsiatych rokov rozoberali anglické noviny bizarný príbeh Johna Georga Haigha, elegantného gentlemana, ktorý sa stal známya ako "Londýnsky upír". Haighovými obeťami boli jeho priatelia, osoby, ktoré mu plne dôverovali. Pod zámienkou, že im ukáže svoju firmu lákal svoje obete do opusteného odľahlého skladiska na kraji mesta. Netušili však, ze idú na smrť. Haigh vraždil svoje obete rýchlo, obvykle jediným výstrelom revolverom do zátylku. Podľa rôznych domnienok sa Haighova posadnutosť krvou začala už v detstve. Puritánski rodičia jeho neposlušnosť často krotili prísnymi telesnými trestami. Raz keď ho poranili kefou na vlasy, vytryskla mu krv. Začal si sať ranu a vychutnávať nový pocit.

Jednalo sa o klasický prípad Renfieldovho syndrómu: Vlastná krv ho po čase prestala uspokojovať a on začal vraždiť, aby sa dostal k čerstvej. Navyše svoje obete , skôr ako ich telá rozpustil vo vitriole, okrádal aj o osobné veci. Zašiel dokonca tak ďaleko, že falšoval podpisy, aby sa dostal k ich majetku. Haigh sa pri svojom zatknutí nakoniec bez okolkov priznal, že v priebehu niekoľkých rokov zavraždil deväť ľudí. Za vraždy ho v roku 1949 odsúdili na trest smrti, ktorý bol v ten istý rok aj vykonaný.

Zvláštny prípad londýnskeho upíra desil ľudí už pred polstoročím. Haigh však nie je jediným, kto bol považovaný za novodobého upíra. Žiaľ, za posledné dvadsaťročie sa vyskytlo len v USA množstvo prípadov ľudí, ktorí boli natoľko psychicky narušení, natoľko zločinne posadnutí, že boli ochotní z túžby po krvi aj vraždiť.

V roku 1975 bola v New Yorku odsúdená jedna žena za beštiálnu vraždu spojenú s vysávaním krvi. V Kalifornii bol o tri roky neskôr odsúdený muž menom Richard Trenton Chase za sériu vrážd, pri ktorých sa dokázala konzumácia krvi z tela obetí. Podľa svojich zločinov dostal prezývku "Vraždiaci upír".

V roku 1980 v štáte Massachussetts jeden psychicky narušený mladík údajne počul hlasy, ktoré mu prikazovali vraždiť kvôli krvi, aby sa takýmto spôsobom stal upírom.

V roku 1985 stopovala na Floride jedna devätnásťročná dievčina, zastavil jej muž menom John Brennan Cutchley, profesiou úspešný inžinier. Keď ho zatkli, získal okamžite prezývku "Znásilňujúci upír". V štáte Minnesotta v roku 1988 sa traja tínedžeri po vzhliadnutí moderného vampírskeho filmu rozhodli rozohrať podobný scenár aj v skutočnosti. Prepadli tridsaťročného bezdomovca, ktorý sa ich útokom nedokázal ubrániť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama